1990

Hip-hop dokázal v Amerike nielen svoju životaschopnosť, ale aj komerčný potenciál, už ku koncu 80. rokov. Ani na začiatku novej dekády rozhodne nemlátil prázdnu slamu. Práve naopak, bol vo výbornej kondícii, prekypoval množstvom nápadov a skúmal rozmanité umelecké prístupy. Mnoho zo zásadných predstaviteľov žánru bolo práve na tvorivom vrchole a vo svojich textoch sa venovali rôznym témam, od štipľavej sociálnej kritiky až po politické komentáre. Raperi sa na mikrofóne prekonávali vo vynachádzaní invenčných, náročne štruktúrovaných rýmov, ako aj spôsoboch ich prednesu, zatiaľ čo producenti čerpali z bezodnej studnice samplov siahajúcej od jazzu cez funk a rhythm and blues až po rock‘n’roll.

V roku 1990 si Public Enemy svojou treťou platňou Fear Of a Black Planet upevnili povesť politicky angažovaného rapového monštra a vystavali ním nehynúci pamätník umeniu samplovania, z ktorého bude čerpať ešte niekoľko generácií ich nasledovníkov. Ice Cube opustil svoju bývalú gangsta rapovú „crew s názorom“ a odštartoval albumom Amerikkka’s Most Wanted sólovú kariéru. Nahrávka sa stala okamžite hitom a platinovú latku, ktorú si ňou nastavil, nepodliezol ani jedným z nasledovných albumov vydaných počas 90. rokov. LL Cool J si zas dokázal vydobyť späť pouličný kredit, keď si rozmyslel popové ambície naznačené na predošlej platni, znova bojovne vystrčil pazúry a vypustil Mama Said Knock You Out.

Hip-hop práve zažíval svoje zlaté obdobie a hoci mal jeho vrchol ešte len prísť, mal už v týchto rokoch výraznú podporu v podobe relácie „Yo! MTV Raps“. Každý týždeň v nej priaznivci rapu mohli vidieť nielen novinkové videoklipy, ale aj rozhovory s prvými hviezdami žánru a živé vystúpenia. Tento program nemalou mierou prispel k rozšíreniu hip-hopovej hudby a kultúry do celého sveta. Nejeden raper začal písať svoje prvé rýmy práve vďaka MTV a možno dodnes starostlivo v pivnici opatruje videokazety s nahratými klipmi, pri ktorých si brúsil svoj flow.

***

Horúca súčasnosť sa práve odohrávala na druhej strane oceánu, na britských ostrovoch. Hudobné periodiká sa tu už od konca 80. rokov predháňali vo vymýšľaní superlatívov pre kapely z okolia Manchesteru. Tie vo svojej tvorbe spájali rockové postupy s podkladmi tanečných beatov klubovej elektroniky. Inšpiráciu pre tento nový, doposiaľ neslýchaný zvuk, čerpali z psychedelických 60. rokov a nemalú úlohu pri náraste jeho obľuby zohrala aj zvýšená dostupnosť párty drogy extáza v regióne. Scéna, v ktorej rockový klub a tanečný parket splynuli v jedno spoločne tancujúce pódium, dostala pomenovanie „madchester“. Hoci väčšina kapiel z tejto scény vydávala nahrávky výlučne na nezávislých labeloch, na prelome dekád ovládli nielen britskú indie hitparádu, ale umiestňovali sa aj na popredných priečkach oficiálneho singlového rebríčka.

Ich popularita vyvrcholila v roku 1990. Happy Mondays doviedli na Pills 'n' Thrills and Bellyaches k dokonalosti svoju oslavu života ponímaného ako dvadsaťštyri hodinovú párty. Inspiral Carpets na prvej veľkej platni Life vzkriesili psychedelický zvuk elektronického organu a v štúdiovej podobe zvečnili skladby, ktoré pár mesiacov predtým zahrali naživo aj v programe Johna Peela. Debutový album Some Friendly od The Charlatans sa stal prvou a jedinou madchesterskou nahrávkou, ktorá dobyla špicu britského albumového rebríčku, hoci paradoxne práve oni ani nepochádzali z Manchesteru.

Najväčšími hviezdami scény však boli bezpochyby The Stone Roses. Aj keď v roku 1990 nevydali žiadny album, fanúšikom sa pripomenuli aspoň singlom One Love, no najmä legendárnym koncertom na ostrove Spike. Že boli vtedy najlepšou kapelou na svete síce o sebe vyhlasovali najmä oni, no vyše dvadsaťpäťtisícové publikum by s nimi v ten večer iste súhlasilo.