1991

Zo Smells Like Teen Spirit sa krátko po vydaní stal neočakávaný hit. Pesnička sa chytila v rockových aj študentských rádiách, po priaznivej odozve na jej videoklip v nočnom vysielaní ho MTV začala hrávať aj počas dňa. Na niekoľko nasledujúcich týždňov sa usadil v sekcii „Buzz Bin“, ponuke klipov, ktorým v MTV predpovedali úspech a rotovali ich niekoľkokrát denne.

Nirvana znela zo všetkých strán a Nevermind, jej prvý počin pre veľkého vydavateľa, začínal písať hudobnú históriu. Kapela ho nahrávala so zámerom zachytiť svoju popovejšiu tvár. V porovnaní s dva roky starou, nezávisle vydanou prvotinou, sa na nasledovníkovi viac pohrala s dynamikou skladieb a popracovala na melódiách, v snahe vymaniť sa zo zvukovej šablóny domovskej grunge scény. Podarilo sa, stvorila strhujúcu, priamočiaru, chytľavými pesničkami napratanú platňu. V tom čase však ani len netušila, že ňou spustí lavínu udalostí s dopadom na celosvetové hudobné dianie. Len o mesiac skôr debutovali Pearl Jam. Ich album Ten spočiatku nebol žiadnou senzáciou. Hrali spolu ešte len krátko a nemali poslucháčske zázemie, ihneď však vyrazili nahrávku podporiť na turné. Trvalo deväť mesiacov, malo 148 zastávok a na jeho konci sa už o kapele šírili legendy. Dravé hymnické piesne, emotívny, až pod kožu sa zadierajúci spev, ale najmä nespútané koncerty spôsobili, že sa fanúšikovia hrnuli do obchodov kúpiť si Ten ešte dva roky po jeho vydaní. Novinku nahrali aj veteráni scény Soundgarden. Na Badmotorfinger o poriadny kus posunuli hranice svojho kompozičného majstrovstva v dokonalej zmesi drvivých riffov a vokálnych eskapád. Zavŕšili tak tohoročnú nádielku zásadných albumov zo Seattlu, ktoré dokumentovali miestnu hudobnú rôznorodosť.

Zvuk Nirvany živila divokosť punku, Pearl Jam rozvíjali hard rockový odkaz a komplexná tvorba Soundgarden zas neomylne odkazovala k metalu. A tak hoci ich formovalo podobné prostredie a boli označovaní za hlavných predstaviteľov grunge, s rastúcou umeleckou svojbytnosťou ich nahrávok strácalo toto označenie svoje opodstatnenie.

***

Nárast popularity alternatívnych hudobných žánrov a ich postupný prienik do hlavného prúdu sa prejavil tiež na zozname účinkujúcich, ako aj nominantoch v jednotlivých žánrových kategóriách na MTV Video Music Awards 1991.

Najviac nominácií – rovných desať – si vyslúžili R.E.M. za video ku skladbe Losing My Religion. Spevák kapely Michael Stipe si pre túto príležitosť nachystal sadu rôznofarebných tričiek a na každom z nich jedným úderným sloganom vyjadril svoju podporu riešeniu problémov siahajúcich od rasovej rovnosti a bezpečného sexu až po právo voliť či reguláciu držby osobných zbraní. Každé z prípadných ocenení si mienil ísť vyzdvihnúť v jednom z nich. Jeho originálna agitačná akcia napokon dopadla úspešne, pretože R.E.M. vytiahli z obálky až šesťkrát, vrátane tej s označením Video roka.

Jesus Jones boli jedinými ocenenými zástupcami britského hudobného exportu, keď zvíťazili v kategórii za Najlepšie video od nového umelca. Ich krajania EMF zasa dostali šancu priblížiť publiku naživo aktuálny zvuk ostrovnej alternatívnej tanečnej scény prostredníctvom satelitného prenosu z londýnskeho klubu. Ich vystúpeniu nechýbala patričná energia a drajv, ale zopár rád v oblasti obliekania by im išlo nepochybne k duhu. Naopak, bez vizuálnej maškarády vtrhla na pódium Metallica. Bojovne prikrčený James Hetfield spieval s odhodlaním a zvyšok kapely za ním ani v najmenšom nezaostával. Kto by sa bez dlhoročného tréningu pokúšal držať krok s headbangingom Jasona Newsteda, mohol by na druhý deň rovno kontaktovať chiropraktika. Predviedli skôr poctivý koncert než okázalú televíznu zábavu a charakter ich vystúpenia tak symbolicky predznamenal, akým smerom sa budú v najbližších rokoch uberať hudobné hodnoty a vizuálna estetika.